V čo veríme

Sme kresťanským spoločenstvom protestantského typu. Zdôrazňujeme nevyhnutnosť osobného rozhodnutia pre život viery. Kresťanstvo sa podľa našej mienky nedá naučiť z katechizmu, vieru nemožno zdediť po rodičoch. K autentickému kresťanstvu vedie cesta osobného hľadania, rozhodnutia a nasledovania.

Za mierku viery spolu s ostatnými kresťanskými cirkvami považujeme Sväté písma starej a novej zmluvy. Bibliu interpretujeme v zhode s ekumenickými doktrínami starokresťanských vierovyznaní: Apoštolského vyznania, Nicejsko-Carihradského vyznania a Athanásiovho vyznania.

Pochádzame z evanjelickej a reformovanej tradície. Historicky nadväzujeme na prebudenecké hnutie, na Modrý kríž, prácu Kristíny a Márie Royovej a na dedičstvo Jednoty bratskej, odkaz Petra Chelčického a Jána Ámosa Komenského.

Vyznania

 

O človeku

O človeku veríme, že je obrazom Boha. 

Ten obraz je porušeným hriechom.

Obraz Boha v človeku

Boh sa Mojžišovi predstavil menom - „Ja som". Aj meno človeka, to, ktoré sme mali, skôr než nás pomenovali, je „Ja som." Božie Vedomie sa zrkadlí vo vedomí človeka. Božia Tvorivosť sa odráža v ľudskej tvorivosti. Boh stvoril svet a v ňom človeka, človek v tom svete tvorí civilizáciu.

Toto vedomé tvorivé „ja“ je Božím obrazom v nás. Vďaka nemu o sebe vieme, uvedomujeme si iných, oduševňujeme svet, pretvárame ho. Z neho povstali všetky naše diela. Boh svet stvoril Slovom, človek svet jazykom dotvára.

Vo vedomí, že som sám sebou, spočíva ľudská sloboda. Tá v nás však otvára rozmer samoty. Som sám! Samota mi kladie otázku, prečo tu som. Volá ma na cestu hľadania, vedie ma k mystériu lásky. Tu sa napĺňa zmysel človeka. Tu sa zrkadlí samotný stred Božieho obrazu. Boh je Láska a človeka stvoril ako lásku. Trojjediný Boh dvojjediného človeka– ženu a muža. Stvoril ich ako ja a ty, aby sa hľadali poznali a zjednotili v láske. Na tejto ceste slobodného poznávania a zjednocovania sa v láske, sa človek stáva Božím obrazom.

Hriech

Boží obraz v nás je porušený. Grécke slovo hamartia – hriech – znamená netrafiť cieľ. Let šípu povedľa terča je hriech, cesta pútnika pomimo oázy je hriech... Obraz Boha nám dáva tušiť, že naše bytie má zmysel, hriech nám však bráni ten zmysel pocítiť a uplatniť. Namáhame sa, dúfame, zúfame, pracujeme, bojujeme, no náš život sa míňa cieľa. Zakúšame bytostné vykoľajenie, zbytočnosť, ťaživú bezcennosť. Tento neuspokojivý stav existencie kresťanstvo nazvalo hriechom.

Hriech sa prejavuje v prvom rade ako egocentrizmus - mimovoľný sklon považovať samého seba za mierku všetkých vecí: Som tu sám zo seba, sám pre seba, cez seba a kvôli sebe. Som autorom, divákom, hlavnou postavou, i hlavnou pointou života. Veci i ľudí hodnotím podľa toho, aký majú vzťah ku mne.

Egocentrizmus sa prejavuje buď ako pýcha – chcem byť viac, alebo ako egoizmus – chcem mať viac. Egocentrizmus je nevedomou formou zbožštenia seba. „Keby existoval Boh, ako by som uniesol, že ja nie som Boh“ napísal Nietzsche. Stav hriechu tak pomenoval zvnútra.

Egocentrizmus je napájaný z prameňov úzkosti. Úzkosť sa živí z bytostnej nedôvery. „Ak tento svet niekto stvoril, musel to byť diabol.“ napísal Baudelaire. Tak sa na svet díva nedôvera. Svet je nepriateľské územie. Jediná bytosť, ktorej môžem naozaj dôverovať, som ja sám. Nedôvera nás väzní v putách egocentrizmu a bráni láske naplniť svoj zmysel. Oslobodenie nastáva tam, kde miesto nedôvery nastupuje dôvera. Dôvera k skutočnému Autorovi bytia.

O Bohu

Veríme, že Boh sa zjavuje. U človeka sa vedomie Boha prejavuje vo všetkých kultúrach počas celých ľudských dejín.

Všeobecné zjavenie

Boh sa zjavuje v makrokozme vesmíru i v mikrokozme ľudského vnútra. Toto základné zjavovanie je prístupné každému, kto hľadá. V makrokozme vonkajšieho sveta sa zjavuje obraz Božej múdrosti vpísaný do diela prírody.

V mikrokozme vnútorného sveta sa Boží obraz zjavuje cez naše vedomie a svedomie. Každý človek, ktorý s úmyslom poznať pravdu a nájsť zmysel svojho života, hĺba, rozjíma a medituje nad vnútorným či vonkajším svetom, v oboch nachádza žiarivé stopy Boha.

Historické zjavenie

Veríme, že Boh sa zjavil v dejinnom príbehu Izraela. Ten príbeh je zachytený v knihách Starej zmluvy. Je to príbeh Abraháma a jeho kmeňa. Príbeh Božieho zasľúbenia a jeho naplnenia. Boh zjavil Abrahámovi, že v jeho semene budú požehnané všetky národy. To zasľúbenie si našlo dejinné vyjadrenie v čakaní na mesiáša. V príbehu toho putovania, čakania a naplnenia, v slove hebrejských svätých písem sú zachytené žiarivé Božie stopy.

Veríme, že očakávaným Mesiášom je Ježiš Kristus. V ňom sa naplnili Božie sľuby.

Zjavenie inkarnáciou

Ako kresťania čerpáme poznanie Boha z oboch prameňov. V kresťanskej tradícii sa stretá grécka múdrosť všeobecného zjavenia s hebrejskými znameniami historického zjavenia. Kresťanstvo obe dopĺňa a spája ich. Veríme, že v Ježišovi Kristovi sa Boh zjavuje priamo. Tým, že sa stal človekom, Boh vstupuje priamo do podstaty ľudského bytia, aby ju premenil.

„Boh sa stal Synom človeka, aby sa človek v ňom mohol stať synom Boha“, napísal cirkevný otec Ireneus v druhom storočí.

Prirodzené zjavenie má svoje hranice. Obraz Boha v Kozme i obraz Boha v našom vnútri je porušený. Príroda, v ktorej silnejší požiera slabšieho nezjavuje hlbiny Božej lásky.

"Jediný akt milosrdenstva je pre mňa viac ako celý vesmír s jeho hviezdami. To druhé patrí totiž do prirodzeného rádu, zatiaľ čo prvé, do nadprirodzeného",  napísal Blaise Pascal.

Aj historické zjavenie má svoje hranice. Prejavy Boha v histórii sú iba znameniami Božej prítomnosti, nie zjavením Boha samotného. Cesta zákona nedokázala doviesť človeka k zjednoteniu s Bohom. Zákon odkázaný na silu ľudskej vôle vedie buď k duchovnej pýche alebo k pokryteckej morálke. Aj tu možno citovať Pascala:

„Ak poznáme Boha bez toho, že sme poznali svoju biedu, dôjdeme k pýche. Ak poznáme svoju biedu bez toho, že sme poznali Boha, dôjdeme k zúfalstvu Ak poznáme Ježiša Krista, zostávame v strede, lebo v ňom nachádzame aj Boha aj svoju biedu."

Na hraniciach prirodzeného i historického zjavenia sa otvára brána milosti. Ten, kto došiel na koniec cesty Múdrosti (vie, že nič nevie), i ten čo došiel na koniec cesty Zákona (a vie, že zákon nikdy nenaplní), je pripravený otvoriť sa Milosti. Tá sa zjavuje v Kristovom vtelení.

Kristovo zmŕtvychvstanie

Zjavenie Boha v Kristovi stojí na veľkonočných udalostiach - Kristus vstal z mŕtvych. Ak Kristus nevstal z mŕtvych, kresťanstvo je omyl.

Môže súčasný človek veriť v Kristovo zmŕtvychvstanie? Mnoho analytikov sa pokúšalo trúfalé vyhlásenia evanjelií vyvrátiť. Pri pokuse však vždy narazili na problém. Ako vysvetliť prvopočiatky kresťanského hnutia?

Pár mesiacov po Kristovom ukrižovaní jeho učeníci v meste, kde bol Ježiš súdený a popravený, začali vyhlasovať, že ukrižovaný vstal z mŕtvych. Tomu, čo hlásali, uverilo množstvo ľudí a vznikol tak prvý cirkevný zbor. Strážcovia ortodoxie apoštolov pre ich vyhlásenie prenasledovali. Zatvárali ich do žalára. Napokon takmer všetci umreli mučeníckou smrťou.

Najhorlivejší z prenasledovateľov Saul z Tarzu svoje prenasledovanie oľutoval a stal sa hlásateľom toho, proti čomu bojoval. V liste do Korintu približne v roku 64 (asi 30 rokov po ukrižovaní Krista) napísal : „Kristus zomrel za naše hriechy podľa písem, zjavil sa Petrovi a dvanástim. Potom sa zjavil naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina až doteraz žije, niektorí však už zomreli.“

Prečo ľudia z mesta pri Kristovom hrobe uverili, že vstal z mŕtvych? Židovským náboženským autoritám predsa stačilo zájsť k hrobu a ukázať Ježišovo telo. Ak bol hrob prázdny, kam zmizlo telo? Ukradli ho učeníci? Odišiel sám? Prebral sa z klinickej smrti, odvalil balvan a vybral sa na prechádzku? Koho videli učeníci, koho videli bratia, s ktorými Pavel konzultoval svoju novú vieru? Ak apoštolovia klamali, odkiaľ vzali silu na to, aby svoje klamstvo potvrdili smrťou?

O spáse

Veríme, že človek potrebuje byť zachránený.

V čom potrebuje človek záchranu? Čo je na ňom ohrozené?

Ohrozený je zmysel ľudského života.

Sme ohrození hriechom – vedomím, že náš život je márny a míňa sa cieľa. Veríme, že evanjelium otvára cestu záchrany pre každého človeka. Evanjelium cestu záchrany popisuje ako cestu milosti prijímanej vierou.

Sme uväznení v sebe. Potrebujeme byť vyslobodení z nášho stredu do slobody čistej lásky. Potrebujeme byť oslobodení od pýchy k pokore, od egoizmu k altruizmu. K nášmu stredu sme pripútaní strachom. Úzkosťou o seba. Zväzuje nás bytostná nedôvera. Nedôverujeme nikomu okrem seba. „Iba ja sám to predsa myslím so sebou dobre.“ Hriech pramení v základnej nedôvere k Bohu. Vyliečiť nás môže iba dôvera. Tu je cesta spásy. Milosťou cez vieru. Zachraňuje nás dôvera, že sme milovaní Večnou Láskou. Tu je liek, tu je prameň vnútorného oslobodenia.

Božia láska v nás dosiahla dokonalosť v tom, že máme istotu v deň súdu. Lebo aký je on, takí sme i my na tomto svete. V láske niet strachu. Dokonalá láska vyháňa strach: lebo strach býva pred trestom a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. My milujeme jeho, lebo on prvý miloval nás (1 Ján 4: 17 -19).

Z egocentrizmu nás vyslobodzuje dar Božej lásky. Dar Božej obete. Boh sa nám v Kristovi dáva. Prijíma nás v ňom do svojho odpustenia a dáva nám večný život ako dar. Čím viac sa odvážime tej láske uveriť, tým viac nás oslobodí k tomu, aby sme sa i my premieňali na lásku. Milujeme, lebo Boh nás miloval ako prvý. To je cesta spásy.

O cirkvi

Veríme, že záchrana zmyslu človeka sa deje v spoločenstve. Človek je uzlík vzťahov, keby sme ho rozviazali, nezostalo by z neho takmer nič. Uzdravujúca premena jednotlivca zahŕňa uzdravenie a premenu všetkých jeho vzťahov. Túto terapeutickú komunitu viery kresťanská teológia nazvala Cirkvou.

Grécke slovo Ecclesia znamená spoločenstvo Bohom zavolaných. Cirkev je spoločenstvo ľudí, ktorých Boh svojím zjavením zavolal. Tí, ktorí za Božím zavolaním vykročili, sa stretli na ceste a vytvorili putujúce spoločenstvo. Tak chápeme cirkev, tak vidíme jej zmysel a miesto v živote človeka.

Cirkev nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Cirkev netvorí veriacich, veriaci tvoria cirkev. Cirkev nemožno stotožniť so žiadnou vonkajšou viditeľnou inštitúciou. Už sv. Augustín vedel, že skutočná cirkev má neviditeľnú duchovnú povahu. Patria do nej často i ľudia, ktorí do vonkajšej inštitúcie nepatria. Naopak, niektorí z tých, ktorí sa k viditeľnej inštitúcii hlásia, súčasťou skutočnej cirkvi nie sú.

Veríme, že cirkev v univerzálnom i v miestnom meradle je prejavom Kristovho tela na zemi. Ježiš Kristus prebýva v našej láske, v pravde, v našej slobode. Láska, pravda i sloboda ožívajú tam, kde sa naše ja a ty spája v úprimných otvorených vzťahoch. Jednotlivý človek nemôže dostatočne vyjadriť plnosť Ducha Kristovho. Spoločenstvo, v ktorom veriaci spojený v dôvere a láske, každý svojím darom slúžia životu, je miestom, kde sa zjavuje Kristus. My sme jeho ústami, jeho rukami, jeho nohami, sme mysľou, ktorou myslí, i srdcom, ktorým cíti.

Lebo tak ako je jedno telo a má mnoho údov, a všetky údy tela, hoci ich je mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či židia alebo Gréci, či otroci, alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným duchom (I Kor 12: 12 -13).